27.04.2010

Toto bol pre Benedikta XVI. asi najtvrdší Pôst. K trpkému konštatovaniu toho, čo bolo povedané na historickej krížovej ceste v roku 2005 (Benedikt XVI. vtedy povedal: „Koľko špiny je v Cirkvi!“), sa pridáva nechutný hon, na ktorom sa z rôznych uhlov pohľadu podieľa laická tlač, disidenti Küngovho typu a lobby nových práv. Toto sú dni tvrdých a zúrivých útokov prostriedkov spoločenskej komunikácie a „Peter“ sa znovu ocitá uprostred búrky.
S presnosťou švajčiarskych hodiniek vychádzajú na povrch isté prípady, ktoré ako dokonale kalibrované bomby sledujú svoj cieľ. Na základe listu Svätého Otca írskym katolíkom a hrozných obvinení „Ryanovej správy“ v Irsku masmédiá vyťahujú staré prípady v Holandsku, Nemecku a Rakúsku. Mnohé z nich už prešli súdom alebo boli založené do archívu pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. Ide o „zápalný materiál“, ktorý má byť použitý na vykreslenie špinavých a falošných dejín.

Ide o snahu vytvoriť v občianskej spoločnosti obraz Cirkvi, ktorá je nielenže cudzím prvkom v postmodernej spoločnosti, ale zároveň je aj monštrom, ktorého mravné ponuky a vnútorná disciplína vedú vlastných členov k abnormálnostiam a zneužívaniu. Áno, toto je Cirkev, ktorá vychovala a pomohla Európe objaviť ľudskú dôstojnosť, lásku k pracovitosti, literatúre a spevu; to ona budovala nemocnice a univerzity, formovala právo a ohraničila absolutizmus… Teraz na tom nezáleží. S tou istou radosťou, s akou sa niektorí usilujú odstrániť jej symboly z verejných priestranstiev, sa iní chystajú  zdevastovať jej obraz.

Už som začul otázku: Je to pravda, čo sa hovorí?
Všimnime si údaje. Napríklad v Nemecku od roku 1995 má z celkového počtu 210 000 obvinení zo zneužitia mladistvých iba 94 prípadov niečo spoločné s Cirkvou. Pravda, 94 prípadov vo farnostiach a školách je veľa, sú ranou na tele Cirkvi a vzbudzujú vážne otázky. A je pravda aj to, že zo strany členov Cirkvi, najmä tých, ktorí sa venujú výchove, sa očakáva niečo viac, ako je celkový priemer, pretože komu bolo viac dané, od toho sa bude viac vyžadovať. Ale jasne povedzme aj to, že Cirkev nežije v priestore, mimo dejín. Je zložená zo slabých a hriešnych ľudí, jej telo napádajú kultúrne prúdy čias a nechýbajú chvíle, keď svedomie mnohých podlieha viac svetu než živej tradícii, ktorú prijali.

Hrôzu týchto prípadov nemožno bagatelizovať, preto Benedikt XVI. uviedol do pohybu znamenité dielo „uzdravenia“. Už vidno prvé výsledky. Ale keď masová tlač vyfabrikuje prvé strany denníkov o deväťdesiatich štyroch prípadoch a o ďalších dvestotisíc úboho mlčí, ide o odsúdenia hodný prístup. Uvedené katastroficky vysoké čísla hovoria o morálnej chorobe našej doby, a preto sa netreba zamerať na celibát katolíckych kňazov, ale na sexuálnu revolúciu v roku 1968, na relativizmus a na stratu zmyslu života, ktoré sužujú západné spoločnosti.

Taliansky sociológ Massimo Introvigne uverejnil na túto tému vynikajúci článok, v ktorom vysvetľuje, že viactýždenný masmediálny uragán zodpovedá tomu, čo dnes definujeme ako jav „morálnej paniky“, dokonale usmerňovaný niektorými centrami moci na diaľku. Podľa neho ide o „sociálnu hyperkonštrukciu“, ktorej cieľom je vytvoriť vopred určený obraz, figúru (monštrum, o ktorom sme hovorili na začiatku), opierajúc sa pri tom o materiál zložený z mnohých fragmentov rozšírených v čase.

Iste, je tu skutočný problém: kňazi (stále ide o vysoké číslo), ktorí sa dopustili hanebného zločinu zneužitia mladistvých. Lenže rozmery, čas a historický kontext sú systematicky prekrúcané alebo zamlčované. Nikto tieto čísla, ktoré zahanbujú Cirkev, nespája s celkovou brutalitou problému, napríklad nikto nehovorí, že počet prípadov v Spojených štátoch bol päťkrát vyšší ako počet obvinení pastorov z protestantských spoločenstiev alebo že v tom istom čase, keď bolo odsúdených sto katolíckych kňazov, za tie isté prečiny bolo odsúdených aj päťtisíc učiteľov telesnej výchovy a športových trénerov. A pritom Basketbalovú federáciu nikto nepožiadal o vysvetlenie!

No a nakoniec najdramatickejší údaj: oblasť, v ktorej sa dejú najpočetnejšie sexuálne zneužitia mladistvých, je rodina (tu sa odohrávajú dve tretiny všetkých registrovaných prípadov). Čo má teda s tým všetkým spoločné celibát? Nechajme bokom staré Küngove obsesie, jeho archaické križiacke výpravy zamerané na úsilie zbaviť Cirkev jej jadra a podstaty. Od svetských denníkov, takých dôkladných a skúmavých, by sme však očakávali väčšia objektívnosť.

Cielená „morálna panika“ minulý týždeň zasiahla svoj cieľ. Hon sa zameral na väčšiu korisť – na samotného Benedikta XVI., na pápeža, ktorý otvoril okná a stanovil celý rad pravidiel na dosiahnutie maximálnej transparentnosti, spolupráce s autoritami a najmä starostlivosti o obete. Na toho pápeža, ktorý sa osobne stretol v Spojených štátoch a Austrálii s tými, čo podstúpili túto hroznú skúsenosť, a prosil ich o odpustenie v mene Cirkvi, keďže sú jej zranenými členmi, a preto si zasluhujú prednostný prístup.
Neprávom upodozrievať Svätého Otca v tejto oblasti by sa malo jednoducho odmietnuť, lenže ono poukazuje na niečo, čo je v tejto historickej chvíli veľmi dôležité. Existuje kultúrna, politická a mediálna moc, ktorej terčom nehanebných a surových útokov sa stal „Peter“. Iste, nedeje sa to po prvý raz a treba to pripomenúť. Ale zúrivosť a zbrane sú tentoraz oveľa zákernejšie ako kedykoľvek predtým.

Môžeme si predstaviť, s akým jasným vedomím Benedikt XVI. vníma tento príval a tiež bolesť, ktorú prežíva v tejto dramatickej situácii, keď sa on sám v rámci Cirkvi stal fyzickým bodom priťahujúcim iracionálnu, no nie nepoznanú nenávisť, pretože o nej nám už v evanjeliu hovoril sám Pán Ježiš. Neviem, či počas minulotýždňovej stredajšej generálnej audiencie nám nechcel ukázať, ako mieni vykonávať svoju službu v tejto chvíli strachu, vášnivých reakcií a rôznych kolísaní. V nej dosvedčil, že sa vidí v jednom zo svojich najobľúbenejších učiteľov, vo svätom Bonaventúrovi: „Pre Bonaventúru riadiť neznamenalo len konať, ale predovšetkým rozmýšľať a modliť sa […]. Intímny kontakt s Kristom vždy sprevádzal jeho úlohu generálneho predstaveného, a preto napísal viacero teologicko-mystických diel, ktoré vyjadrujú ducha jeho riadenia a poukazujú na jeho úmysel viesť nielen prostredníctvom príkazov a štruktúr, ale najmä tak, že duše veriacich usmerňoval a osvetľoval a pritom ich usmerňoval na Krista.“ Toto rozhodnutie Benedikta XVI. uprostred búrky je pokorné a súčasne trvalé.

Preklad Štefan Turanský SDB
José Luis Restan
http://www.ilsussidiario.net/News/Editoriale/2010/3/16/Quegli-attacchi-al-Papa-teleguidati/73091/ - 16 marca 2010