V „Zlatej knihe Slovenska 1918-1928“ /zaujímavá kniha/ ktorá je venovaná T.G.Masarykovi a M.R.Štefánikovi, zostavil a vydal Miloš Kolesár, Bratislava 1929/ je napísané o T.G. Masarykovi toto: „Tomáš G. Masaryk sa narodil 7.marca 1850 v Hodoníne z chudobnej rodiny. Jeho otec bol cisárskym kočišom na statku, matka pochádzala z Hustopeče. Otec Masaryka bol Slovák z Holíča.“

Treba povedať, že životopisy osobností sa „prifarbovali„ nielen za čias komunizmu, ale takmer vždy v dejinách. Pravda je totiž v prípade T.G. Masaryka celkom iná:

Matka Tomáša Masaryka bola slúžkou vo dome veľmi bohatej židovskej rodiny ktorej priezvisko bolo Redlich a Tomáš Masaryk bol nezákonným synom pána Nathana Redlicha a svojej slúžky. Keď pán Nathan Redlich zistil, že jeho slúžka je v požehnanom stave našiel jej ženícha spomedzi osadenstva , ktoré slúžilo na jeho statku, kočiša, ktorý pochádzal z Holíča. Pán Nathan Redlich mal okrem nezákonného syna ešte troch synov, o ktorých sa musel starať, tak ako sa staral aj o Tomáša. Preto poslal Tomáša učiť sa do Viedne i do Lipska. Práve v Lipsku sa zoznámil so slečnou Charlie Carrigueovou, židovskou študentkou z Ameriky a oženil sa s ňou. Slečna Garrigueová bola blízka príbuzná veľmi bohatého a známeho kapitalistu Ameriky Charlesa Craneho. A práve Charles Crane sa postaral o blahobyt Masaryka a cez neho sa o Masarykovi dozvedel aj americký prezident W. Wilson

Ch. Crane totiž financoval prezidentskú kampaň W. Wilsona a bol to neskoršie Masaryk, ktorý veľmi ovplyvnil pohľad W. Wilsona na Európu.

Masaryk sa po štúdiách venoval filozofií a advokátskej praxi. Je zaujímavé, že jeho filozofické práce sa venovali - samovraždám. Ale aj advokátske. Zastupoval napríklad na známom procese žida Hilsnera, ktorému hrozil trest smrti za vraždu. Masarykovi sa podarilo zachrániť ho pred trestom smrti. To sa samozrejme dozvedel aj W. Wilson a počas jeho cesty po Amerike mu pripravili veľké prijatie a zozbierali dosť značnú sumu na jeho politickú kariéru. Okrem toho Masaryk v roku 1918 dostal od bankárov Wall-Streetu pôžičku 10 miliónov dolárov. V tomto smere je životopis T.G. Masaryka veľmi podobný na L. Trockého /Bronsteina/. Zaujímavé je tiež, že kniha Benjamina R. Epsteina o Masarykovi má rovnaký titul ako kniha tohto autora o Trockom „ Thomas G.Masaryk and the Jews“.

Masaryka začiatkom storočia i v neskorších rokoch pokladali za špecialistu na otázky Ruska, nakoniec napísal aj knihu „Rusko a Európa“.

Keď sa stal prezidentom nového štátu v Európe, tak ministrom obchodu a financií sa stal jeho nevlastný brat po otcovi Josef Redlich. Syn Charlesa Craneho, Richard, príbuzný ženy Masaryka bol v rokoch 1919 -1922 veľvyslancom USA v Prahe. Druhý syn Ch. Craneho John Crane sa stal v roku 1922 osobným tajomníkom Masaryka.

Masarykov syn Jan /ktorý bol neskoršie ministrom zahraničných vecí a údajne spáchal samovraždu/ pracoval zo začiatku u Ch. Craneho a aj u prezidenta W. Wilsona a oženil sa s dcérou Ch. Craneho.

V celej biografii T.G. Masaryka sa málo alebo vôbec nespomína ešte meno jednej zaujímavej persóny - českého žida Emmanuela Viktora Vosku, ktorý sa narodil v roku 1875 a v roku 1894 emigroval do USA. Bol to sochár, ktorý sa neskoršie stál v Amerike majiteľom kameňolomov. Tento pán bol aktívnym členom Československej vojenskej organizácie v USA a aktívne pracoval pre amerického prezidenta W. Wilsona. Voska sa potom stal vodcom českých „Sokolov“, teda českej boľševickej organizácie. Vydával aj niekoľko českých marxistických novín. Ide totiž o to, že práve Voska a Masaryk boli aktívnymi iniciátormi amerického dohovoru o rozbití rakúsko-uhorskej monarchie. Emannuel Voska ešte pred začiatkom prvej svetovej vojny chodil ako americký agent po všetkých európskych mestách, vrátane Petrohradu a snažil sa rozložiť rakúsko-uhorskú armádu, okrem iného aj brožúrami a letákmi, ktoré sa tlačili v USA, v ktorých sa vyzývali vojaci, aby dezertovali z rakúsko-uhorskej armády.

V apríli 1971 posiela W. Wilson do Európy 1 milión 200 tisíc amerických vojsk. V októbri 1918 prezident Wilson odmieta mierový návrh , ktorý mu poslal rakúsko-uhorský cisár Karol. A v ten istý deň v americkom meste Pittsburg vyhlasuje Masaryk nezávislý štát Československo/ Pittsburgská dohoda, čo bol smrteľný úder Rakúsko - Uhorsku. Iná otázka, ktorú si nikdy nekladieme pri oslavách výročia Pittsburgskej dohody je, že komu a ako naleteli mnohí slovenskí dejatelia v Amerike, ktorých podpisy sa skvejú pod touto dohodou. Treba povedať, že mnohí z nich si to neskoršie uvedomili, ale už bolo neskoro.

Po vstupe USA do prvej svetovej vojny sa Emmanuel Voska oficiálne stáva kapitánom americkej armády a dôstojníkom pre styk s československými legionármi na fronte, hlavne však légii v Rusku. Tento kapitán strávil v roku 1917 niekoľko mesiacov v Petrohrade a vie sa aj to, že bol šéfom amerických tajných služieb v tomto meste a medzi jeho činnosť odpadali aj tajné styky medzi Wilsonom a Masarykom. A potom ho zrazu objavíme v roku 1919 vo Versailles, ako konzultanta americkej delegácie. Tento zaujímavý človek o ktorom sa veľmi málo píše žil od roku 1919 v Československu ale ako činný agent, v čase španielskej vojny aktívne organizuje židovské brigády proti Francovi. V roku 1940 vydáva príručku agentov „Špionáž a Kontrašpionáž." Ešte predtým ho však zatklo gestapo, ktoré ho však prepustilo, údajne pre zlé zdravie. V roku 1945 sa vracia do USA, v roku 1959 bol odsúdený ale v roku 1991 rehabilitovaný. Človek sa nestačí čudovať, na akom základe, veď vždy o sebe tvrdil, že je americký špión?

Málo sa hovorí aj o tom, ako často pobýval Masaryk v Rusku. Hlavne potom ako sa československé légie zaoberali strážením ruského zlatého pokladu. Nehovorí sa v jeho životopise ani o tom, ako čakal légie vo Vladivostoku aj s dcérou Oľgou. Keď sa légie vrátili v roku 1920 domov, o tri roky nato daruje Masaryk členom svojej rodiny/ dvaja synovia a dve dcéry/ každému po 2 milióny korún, rovnako takú istú sumu dostáva aj jeho večný priateľ E. Beneš. Okrem toho kupuje aj dom svojho nevlastného otca. Svojmu bratovi kupuje tlačiareň a pre seba zámok Lány. A nikdy nevyúčtoval 200 tisíc dolárov, ktoré dostal od amerických Slovákov

Zastavme sa však pri Versaillskej konferencii. Len krátko pred 28. Októbrom 1918 boli mocnosťami Dohody vyhlásené československé légie za spojenecké vojská /Dohody/, predovšetkým Američanmi. Dovtedy totiž bolo Česko i Slovensko súčasťou Rakúsko-Uhorska, čiže bojovalo na strane Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Okrem spomínaných légií.

A vo Versaill sa zrazu objavuje česká delegácia, ktorú vedie český žid Karol Kramář /Kramarov/ a v ktorej je aj ďalší český žid Eduard Beneš. Ale niet tam napríklad delegácia Ruska, teda po VOSR už Sovietskeho zväzu, ale veď bojovali po boku Dohody !

A tak je zaujímavé prečítať si čo tvrdí Udo Valenty v The Barnes Review, apríl 1996, „The 1930s Economic boycott of Germany – prelude (Ekonomický bojkot Nemecka v rokoch 1930 – prelúdium)". Na Versaillskej konferencii sa zúčastnili početné židovské organizácie, počínajúc Svetovou židovskou organizáciou, cez Svetový židovský kongres a končiac známou Bnai-Brith... ktoré predstavovali záujmy nemenej ako 10 miliónov židov v Európe a v Amerike.

Tretieho júna 1918 uznali USA i Anglicko nový štát Československo a jeho hranice, tak ako ich načrtol Wilsonovi Masaryk, ale ani nie tak Wilsonovi ako Bernardovi Baruchovi, ktorý bol hlavným protagonistom americkej delegácie, pričom americká delegácia ani dobre nevedela, kde sa nachádza Bosna, Slovensko či Podkarpatská Rus Pre zaujímavosť treba povedať, že tých známych 14 bodov Wilsona z Versailskej konferencie nie sú ničím iným, ako opísaním depeše Masaryka, ktorú doručili Wilsonovi, ako pohľad Masaryka na budúce usporiadanie Európy. Treba si pozorne prečítať Masarykovu prácu „The making of a State“ a pozorný čitateľ sa dozvie všeličo.

V roku 1993 sa tento „umelo vytvorený štát“ Československo /už bez Podkarpatskej Rusi/ rozpadol už naozaj. Prvý pokus Slovenský štát skončil rovnakým spôsobom ako vznikla I. ČSR, vtedy sa československé légie prehlásili za vojská Dohody, teda k víťazom a v roku 1945 sa tzv. SNP vyhlásilo za povstanie ktoré sa prihlásilo k víťazným mocnostiam druhej svetovej vojny a za budúce Československo.

História vznik I. ČSR zatĺka ako sa dá, nikomu sa nechce povedať pravda, ktorá znie, že „I. ČSR vznikla za pomoci amerických pušiek a financií Wall-Streetu, na účet krajín, ktoré sa zobrali Nemecku a Rakúsko - Uhorsku a na účet tých 20 vagónov zlatého ruského pokladu, ktoré priviezli české légie zo Sibíri. Existuje kniha, ktorú napísal generál poručík Konstantin W. Sacharov “Die tschechischen legionen in Sibierien“ ktorá bola v Československu vždy na indexe a ktorá obsahuje množstvo faktov o tom, ako sa Masaryk spriahol s boľševikmi /čo Štefánik napríklad absolútne odmietal/ v záujme veci – ruského zlatého pokladu.

Doslov:
V roku 2000 sa slávilo veľké jubileum T.G. Masaryka. Jeho pamätník otvárala v Prahe americká ministerka zahraničných vecí za prezidenta Clintona, Madelaine Albrigthova za účasti vtedajšieho českého prezidenta Václava Havla. Už chýbal len Zbygniev Brzezinski, ktorý má za manželku dcéru E. Beneša.  

Málokedy a málokde sa hovorí v našej histórii o tzv. Prehlásení československej neodvislosti. Prevzali sme ho zo „Zlatej knihy Slovenska „ v doslovnom znení ako je tam napísané/ čítajte pozorne/

„ V tomto ťažkom okamihu, keď Hohenzollernovci nabídajú mier, aby zastavili víťazný postup spojeneckých armád a aby predišli rozdeleniu Rakúska- Uhorska a Turecka a keď Habsburgovci sľubujú sfederalizovanie ríše a samosprávu nespokojným národnostiam, podrobených ich nadvláde, my Československá národná rada, uznaná spojeneckými vládami a americkou vládou za dočasnú vládu československého štátu a národa., v úplnom súzvuku s prehlásením, vydaným českými poslancami v Prahe dňa 6. januára 1918 a za uznávanie, že sfederalizovanie a samospráva, neznamenajú pod Habsburgovskou dynastiou nič, vydávame a prehlasujeme toto naše Prehlásenie neodvislosti:

Robíme to preto, poneváč veríme, že žiadon národ, nemá žiť pod nadvládou, ktorú on neuznáva a poneváč vieme a pevne sme presvedčení, že náš národ nemôže mať voľný rozvoj pod Habsburgskou falošnou federáciou, ktorá má byť len novým spôsobom odnárodňovaciemu utláčaniu, pod ktorým sme trpeli za posledných tristo rokov. My považujeme svobodu za prvú podmienku federácie a veríme, že veľké národy centrálnej a východnej Európy môžu ľahko utvoriť federáciu, jestli budú to uznávať za potrebné.

Vydávame toto prehlásenie na základe nášho historického a prirodzeného práva. My sme mali neodvislý štát od siedmeho storočia a v roku 1526 čo neodvislý štát, pozostávajúci z Čiech, Moravy a Sliezska, my spojili sme sa s Austriou a Uhorskom, cieľom spoločnej obrany proti tureckému nebezpečiu. My nikdy sme sa nevzdali dobrovoľne našich práv, ako neodvislý štát v tejto skupine. Habsburgovci zlomili dohodu s naším národom nezákonitým narušovaním našich práv a ústavy nášho štátu, ktorú ono sami zaviazali sa chrániť a preto my nechceme viac zostať časťou Rakúsko - Uhorska a žiadon spôsob.

My nárokujeme právo Čiech, aby ony znovu mohli sa spojiť so svojimi slovenskými bratmi na Slovensku, ktorú bolo jednou časťou nášho národného štátu, ktoré neskoršie odtrhnuté bolo od nášho národného telesa a pred päťdesiat rokmi vtelené do uhorského štátu Maďarov, ktorí svojim nevysloviteľným násilím a bezohľadným utláčaním podrobených národov ztratili všetko morálne a ľudské právo k panovaniu nad kýmkoľvek , vynímajúc seba samých.

Svet zná históriu nášho boja proti Habsburgovskému utlačovaniu, stupňovanému a systematizovanému austro – maďarskou dohodou v roku 1867. Tento dualizmus je iba bezhanebnou organizáciou brutálnej sily a vykorisťovania, páchaného menšinou proti väčšine, je to politické spiknutie Nemcov a Maďarov oproti nášmu a iným slavianskym a latinským národom monarchie.

Svet uznáva spravodlivosť našich nárokov, ktorú ani sami Habsburgovci neopovážia sa zatajiť. František Jozef tým najslávnejším spôsobom a opätovne uznal svrchované práva nášho národa. Nemci a Maďari boli proti tomuto uznaniu a Rakúsko – Uhorsko, skloniac sa pred pangermánmi, stalo sa kolóniou Nemecka a čo jeho predstráž na východe vyprovokovala poslednú balkánsku vojnu a tak aj terajšiu svetovú vojnu, ktorá zahájená bola Habsburgovcami, bez súhlasu zástupcov ľudu.

My nechceme a nemôžeme ďalej žiť ani pod direktnou, ani pod bezprostrednou vládou znásilniteľov Belgicka, Francie a Srbska, vražedlných útočníkov na Rusko a Rumunsko, vrahov desiatok tisícov civilov a vojakov z našej krvi a spoluvinníkov v bezpočetných neopísateľných zločinoch, páchaných v tejto vojne oproti ľudskosti týmito dvoma degenerovanými dynastiami.

My nezostaneme časťou štátu, ktorý nemá žiadnej oprávnenosti na jestvovanie a ktorý, odoprúc prijať základné zásady modernej svetovej organizácie, zostáva len umelou a nemravnou politickou budovou, zamedzujúcou každý pohyb smerom k demokratickému a sociálnemu pokroku. Habsburgovská dynastia, obťažená nesmiernymi dedičnými chybami a zločinmi, je večným nebezpečím pre svetomier, preto my považujeme za našu povinnosť proti ľudstvu a civilizácii, napomôcť jej pád a zničenie.

My odmietame svätokrádežné výpovede, že moc dynastie habsburgskej a hohenzollernskej je Božieho pôvodu, my odopierame uznávať takzvané Božské práva kráľov. Náš národ volieval Habsburgovcov za trón Čiech a svojou vlastnou vôľou a takým samým právom ich pozbavujeme trónu. My týmto prehlasujeme Habsburgskú dynastiu za nehodnú k vedeniu nášho národa a popierame jej všetky nároky k panovaniu nad československou zemou, ktorú týmto prehlasujeme za svobodný a neodvislý štát a národ.

My prijímame ideálny modernej demokracie a budeme sa ich držať, poneváč boly to ideále aj nášho národa za stáletia. My prijímame americké zásady, prejavené prezidentom Wilsonom – zásady osvobodeného ľudstva skutočnej rovnosti národov a zásady vlád, ktorí čerpajú svoju spravodlivú moc zo súhlasu tých, nad ktorými vladária.

My, národ Komenského, prijímame zásady, vyslovené v americkom prehlásení neodvislosti. Prijímame zásady Lincolna o práve človeka a občana. Za tieto zásady vylieval náš národ krv v pamätných husitských vojnách pred päťsto rokmi, za tieto samé zásady náš národ po boku spojencov prelieva svoju krv dnes v Rusku, v Taliansku a Francii.

My podávame len v obrysoch zásady ústavy československého národa, konečné rozhodnutie samej ústavy pripadne za úlohu zákonite zvoleným zástupcom osvobodeného a sjednoteného národa. Československý štát bude republikou vo svojich stálych snahách za pokrokom, on zaručí úplnú slobodu svedomia, náboženstva a vedy, spisby a umenia , reči, tlače a právo voľného zhromažďovania sa. Cirkev bude od štátu oslobodená. Naša demokracie spočívať bude na všeobecnom volebnom práve, ženské budú postavené do rovnoprávnosti s mužmi v ohľadoch, politickom, spoločenskom a kultúrnom. Práva menšín zabezpečené budú pomerovým zastupiteľstvom, národné menšiny budú používať rovnaké práva. Vláda bude parlamentárna a uznávať bude za zásady iniciatívy referenduma. Stála armáda bude zamenená miliciou.

Československý národ prevedie ďalekosiahle spoločenské a hospodárske reformy, veľké majetky budú vykúpené domácou kolonizáciou, výsady šľachticov budú zničené, náš národ prevezme čiastku verejnej dlžoby, ktorú Rakúsko- Uhorsko malo pred vojnou, platenie dlžôb za túto vojnu ponecháme tým, ktorí ju zapríčinili.

Vo svojej zahraničnej politike československý národ prijme plný podiel zodpovednosti pri organizovaní východnej Európy. On prijíma úplnú demokratickú a sociálnu zásadu národností a podpisuje zásadu, aby všetky zmluvy a dohody utvárané boly otvorene, úprimne a bez tajnej diplomacie.

Demokracia premohla autokratickú samovládu, militarizmus je porazený, demokracia je víťazná, ľudstvo bude reorganizované na základe demokracie.

My veríme v demokraciu, my veríme v slobodu – a slobodu na veky.
Dané v Paríži, dňa 18. októbra 1918
Prof. T o m á š G. M a s a r y k , ministerpredseda a  minister financií
Generál Dr. M i l a n R. Š t e f á n i k , minister národnej obrany.
Dr. E d v a r d B e n e š , minister zahraničných a vnútorných záležitostí

Poznámka : Generál M. R. Štefánik 17.septembra 1918 odchádza z Ameriky, kde bol, cez San Francisco, do Vladivostoku, kde prišiel 16. novembra, to znamená, že v Paríži nebol a celý tento paškvil „neodvislosti" spáchali Masaryk a Beneš bez neho.

V „Zlatej knihe Slovenska" sme našli aj túto informáciu o  Banke československých légií, teda slávnej Legión banke, ktorá vznikla ako úschovňa ukradnutého ruského zlatého pokladu.

„Vznik banky československých légii je úzko spojený so vznikom československého štátu, resp. s československým oslobodzovacím hnutím zahraničným. Základy k tomuto ústavu boli položené na Sibíri československými legionármi a úradné povolenie k sriadeniu akciovej banky vydal politický plnomocník vlády československej vo Vladivostoku v novembri l919, avšak k registrácii spoločnosti a zahájeniu vlastnej bankovej činnosti došlo iba v júni 1921 po repatriácii československých vojenských častí a úradov. Pôvodne bola založená svojpomocnou akciou príslušníkov československých vojsk v Rusku Vojenská sporiteľňa, ktorá mala za úkol mobilizovať a koncentrovať finančné prostriedky Čechoslovákov v Rusku usadlých a tiež bývalých zajatcov československej národnosti v rôznych podnikoch pracujúcich na obrane zeme. Inštitúciou touto bol medzi československými príslušníkmi a legionármi pestovaný zmysel pre sporivosť a tiež po stránke morálnej mala táto inštitúcia nemalý význam. Bolo preto rozhodnutí dať tomuto peňažnému ústrediu formu akciovej banky, ktorá by prevzala vklady a obchody Vojenskej sporiteľne. Lebo príslušníkom československých légií v Rusku vznikli z titulu zadržovanej časti žoldu značné úspory, ktoré dosiahli koncom r.1919 viac ako 18 miliónov frankov, bola vydaná výzva, aby akcie novej banky boli upísané z týchto úspor vo francúzskej valute. Výzve vyhovelo viac ako 36 000 príslušníkov vojska, ktorí upísali celkom 14 miliónov frankov, ktoré potom pri relácii 1:5 boli prevedené na menu československú, takže mohlo byť emitované 350 000 akcií po Kčs 2000 v nominále, tvoriacich dnešný kapitál banky Kčs 70 000 000. Súčasne bolo prikročené k likvidácii Vojenskej sporiteľne a vklady prevedené na novú banku, pre ktorú bol vyvolený názov Banka československých légií

Akciový kapitál banky bol teda 70 miliónov korún, rezervné fondy boli v roku 1920 14 miliónov korún ale už v roku 1923 takmer 27 miliónov korún. Vklady na vkladných knižkách v roku 1920 neboli, ale v roku 1921 už bola suma na vkladných knižkách 40 miliónov korún a v roku 1923 takmer 100 miliónov korún. Okrem toho na bežných účtoch bolo v roku 1921 viac ako 182 miliónov korún ale v roku 1923 už viac ako 412 miliónov korún.

Treba pripomenúť, že hodnota Kčs sa v tomto období rovnala kurzu dolára a tak sú čísla v Legión banke skutočne zaujímavé , ak si uvedomíme, že I. ČSR začínala vlastne z ničoho, ale po návrate československých légii už to tak celkom pravda zrejme nebola.

_______________________________________________

Svätoboj Clementis