Andrej Mišanek sa narodil 29. novembra 1945 v Žakovciach ako nemanželské dieťa. V roku 1962 zmaturoval na SVŠ v Kežmarku. Rok pracoval ako robotník v Tatrasmalte v Matejovciach. V rokoch 1963 1967 študoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, štúdium však nedokončil. Ďalší takmer rok bol pomocným robotníkom v Pozemných stavbách Poprad.
Po absolvovaní vojenčiny v roku 1969 nastúpil na propagačné oddelenie podniku Tatrasvit Svit, kde pracoval 18 rokov. Od roku 1987 je výtvarníkom v slobodnom povolaní. V roku 1965 sa začal venovať karikatúre a časom sa vypracoval na popredného predstaviteľa tohto žánru na Slovensku.
Publikoval v desiatkach slovenských, českých, ale aj zahraničných novín a časopisov na Slovensku najmä v Mladej tvorbe, Smene na nedeľu a od roku 1969 v legendárnom Roháči, kam kreslil až do jeho zániku v 90. rokoch. Na domácich i medzinárodných súťažiach získal množstvo prestížnych ocenení. Venuje sa aj písaniu epigramov. V súčasnosti autorsky spolupracuje s mesačníkom Extra plus, dvojtýždenníkom Kultúra, Slovenskými národnými novinami a ďalšími slovenskými periodikami. Od roku 2008 publikuje svoje kresby aj na internetovom portáli www.prop.sk

Andrej Mišanek o sebe

Prvýkrát
som sa na tento svet rozkričal 29. novembra 1945 z drevenej dlážky dedinskej pastierne, kde ma moja mama porodila ako nemanželské, teda nezákonné dieťa. Podľa času narodenia som dostal krstné meno a po mame priezvisko. Správne by som sa však mal volať Mišianik ako môj starý otec, ale v rodnom liste mám zapísané Mišanek s krátkym „a“ (asi vtedy úradoval na matrike nejaký „spišský“ Čech), takže do „dejín vojdem“ s tým skomoleným menom. V Žakovciach, kde som sa narodil a prežil detstvo, ma volali Mečanik, na vysvedčeniach som mal meno Mišanik. Až na SVŠ v Kežmarku ma triedny profesor Konček podľa rodného listku „prekrstil“.

Do rieky, zvanej život, som vstúpil po maturite ako šestnásťročný chlapec. Najprv som sa učil plávať vo fabrike Tatrasmalt, kde som tvrdo makal jeden rok v strihárni. Potom prišli na rad študentské roky v Prešove na PF UPJŠ. Neukončil som školu, hoci do konca štúdia mi chýbal iba polrok, teda jeden semester. Istý človek mi nedal zápočet a to paradoxne práve z kresby, ktorú som najviac miloval a aj napriek tomu, že som bol v tom čase jedným z najlepších výtvarníkov v škole.

Potom sa to na mňa valilo jedno za druhým. Po manželskom chomúte prišla na rad vojenčina. A to práve vtedy, keď nás prišli oslobodiť Sovieti a spol. Pamätám sa, ako sme sedeli uväznení v levických kasárňach, v obkľúčení maďarskými tankami. Nasledovala normalizácia. Takmer dve desaťročia ma boľševici normalizovali v tatrasvitskej fabrike, ale aj po psychiatrických liečebňach. Nemal som problémy iba s boľševikmi, ale aj s alkoholom. Nad boľševikmi urobil nežný škrt textilný prevrat a ja som urobil nekompromisný koniec s alkoholom.

Zdalo by sa, že v obidvoch prípadoch ide o pokorenie diabla, no keď sledujem dnešnú premenu boľševikov na kapitalistov, musím s ľútosťou konštatovať, že ten komunistický diabol sa pretransformoval na nového satana, ktorý je stokrát horší. V roku 1987 som si začal užívať slasti i strasti výtvarníka v slobodnom povolaní. Najmä od času, keď sa dostali k moci tí „praví“ demokrati, to boli už len strasti. Kreslil som do mnohých novín a časopisov, z ktorých vari dvadsať zaniklo. Najťažšie som niesol zánik Roháča, ten bol vždy zárukou kvality. Odvtedy sa nebývalým tempom zdegradovali hodnoty na peniaze.

Zdá sa mi, že ešte som sa ani poriadne neporozhliadal po tomto svete, a už stojím na prahu staroby. V živote som dosiahol zopár úspechov, ale najviac si cením to, že som spolu s manželkou vychoval dvoch slušných a dobrých ľudí, teda naše deti. Syna a dcéru. Čím som starší, tým viac sa utvrdzujem v istote, že najväčšiu hodnotu v živote má láska. A myslím si, že Slovensko dnes nerozdeľuje „svetoobčiansky“ a „národný“ princíp, ale práve Zlo a Dobro. Ten, kto sa riadi svedomím a duchovnými hodnotami, kresťanskými zásadami, stojí na strane Dobra. Ten, kto sa riadi peniazmi a konzumom, ten stojí na strane Zla. Súhlasím s tvrdením Václava Havla, že láska zvíťazí nad nenávisťou a pravda nad lžou, len dodávam: tá láska a tá pravda a spravodlivosť zvíťazí aj nad Havlom a nad jemu podobnými.