Hovorí sa, že Maďari boli majstri sveta v utláčaní národov, a na oživenie tejto skutočnosti možno použiť množstvo faktografickej literatúry. Myšlienka maďarizácie vznikla koncom 18. storočia, keď vládnuce vrstvy začali presadzovať mocenskú hegemóniu na nacionálnych princípoch.Z natio hungarica, v ktorom dominovala vo verejnom styku latinčina, sa stáva natio magyarica, vynucujúca si jazykovú a psychickú asimiláciu obyvateľstva nemaďarských národností Uhorska. Jedným z hlavných nástrojov maďarizácie sa stalo školstvo a následne prenasledovanie tých, čo sa chceli vyjadrovať v rodnom jazyku, či už na úradoch, alebo súdoch. O tom, ako sa maďarizácia prejavovala v každodennom živote, pútavo rozpráva útla knižka s názvom Maďarizácia – obraz slovenského utrpenia. Jej reedícia vychádza v týchto dňoch vo vydavateľstve Eko-konzult, pričom jej autor, Čech Karel Kálal, ju napísal ešte začiatkom minulého storočia. Knižka čerpá materiál z dennej praxe pôsobenia maďarizácie na slovenskú societu - od jednoduchých ľudí až po vzdelancov a majetné vrstvy. Spomína sa v nej aj výrok českého politika Palackého, že maďarská brutálnosť je neeurópsky úkaz. Maďarizácia je hanbou štátu, hanbou jeho dejín.
P. Jánošík

Školy
Slováci nemajú univerzity, ani techniky, ani odborné školy, ba nemajú ani jednu strednú školu, aj keď národnostný zákon slávnostne zaručuje „úplnú rovnoprávnosť v každom inom smere". V šestnástich slovenských stoliciach je asi 33 gymnázií, 6 reáliek, 16 učiteľských ústavov, 4 právnické akadémie, 14 teologických ústavov, 143 odborných škôl - všetko úplne maďarské.
Všetky tieto školy sú vedené duchom maďarskej idey, duchom šovinistickým. Žiaci sú pre slovenské slovo, aj keď vyslovené v súkromí, pre slovenskú pieseň (aj keď zapískanú) trestaní a za najmenšie národné prejavy aj vylučovaní. *)
R. 1900 z teologického ústavu evanjelického v Prešove vylúčili šesť slovenských bohoslovcov, pretože sa dali spolu odfotografovať a pod fotografie sa na pamiatku jeden druhému po slovensky podpísali.)

Aj profesori, aj keď rodení Slováci, sa neodvážia na verejnosti prehovoriť po slovensky; niekedy, akoby sa im maďarčina sprotivila, sa rozprávajú po nemecky, v čom sa im nebráni, ale po slovensky prehovoriť by znamenalo vlastizradu. Niektorí profesori sú slovenskými národovcami, vo svojom vnútri to však taj a ako strašný zločin, ani svojim deťom to neprezradia, svoje deti národne vychovávať si netrúfajú a tak často deti uvedomelých národovcov sa pred zrakmi svojich otcov odrodzujú, tupiac a poškodzujúc takto vlastný národ.

Takto hromadne boli vylúčení slovenskí študenti v Prešpurku, Banskej Bystrici, Prešove, Kežmarku, Lučenci, Leviciach, Štiavnici, v Rimavskej Sobote a v Ružomberku. ' V dôvodoch, prečo boli vylúčení, čítame: „... dali sa 18. novembra 1900 v skupine a odlúčene od ostatných poslucháčov fotografovať. Podobizne demonštratívne slovensky podpísali, čo napriek čiastočnému tajeniu vykonali s národným slovenským úmyslom."

Píšuc túto žalobu mám na mysli mnohé skutočné prípady, keďže sa všade vystríham, aby som sa nedopustil jediného slova krivdy. Poznám na Slovensku profesorov, ktorí národne cítia, silno cítia, až plačú nad osudom svojho národa, ale pre tento svoj vrúcny, čistý, nevinný cit sú počas celého života v strachu, akoby niekoho zavraždili. V zmysle školských inštrukcií môžu jednotliví profesori s dovolením riaditeľa vyučovať nepovinne jednotlivé reči, a naozaj, kde-tu vyučujú francúzštinu, angličtinu, áno, aj ruštinu, ale Bože chráň, aby sa niektorý slovensky cítiaci profesor odvážil požiadať riaditeľa, aby mu dovolil vyučovať jazyk najbližší, najpotrebnejší, t.j. slovenčinu; takáto opovážlivosť by bola žiadateľovi osudná.

Pri niektorých stredných školách a učiteľských ústavoch boli slovenské knižnice, ale maďarskí riaditelia ich odstránili na pôjd alebo - spálili. Aká surovosť je potrebná, aby vzdelaný človek pálil knihy!)
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia si chudobný slovenský národ založil tri konfesijné gymnázia; vyššie evanjelické v Revúcej, nižšie evanjelické v Turčianskom Svätom Martine a nižšie katolícke v Kláštore. Vláda Kolomana Tiszu všetky tri zrušila (r. 1874 a 1875) a majetok skonfiškovala.

R. 1875 zrušila aj Slovenskú Maticu, spolok na podporu národnej osvety, odobrala aj jej majetok okolo 100 000 zl., ktoré si úbohý národ ťažko nasporil a v ktorom bol aj tisíczlatkový dar od cisára. Celý národ žil vtedy v žiali a zdesení.
R. 1894 generálny evanjelický konvent odoprel Slovákom založiť si konfesijné gymnázium, preto Slováci r. 1897 podali žiadosť ministerstvu vyučovania na povolenie súkromného slovenského nižšieho gymnázia interkonfesijného. Minister žiadosť  odmietol,   pretože  vraj   o  slovenských  mladíkov je strednými školami dostatočne postarané. A predsa už spomenutý zákon o národnostnej rovnoprávnosti z r. 1868 hovorí v par. 26, že občania ktorejkoľvek národnosti majú právo zriaďovať si nižšie i vyššie stredné školy, zoskupovať sa k tomuto cieľu do spoločností, zbierať na takéto školy peňažný fond a určiť vyučovaciu reč. Tak znie platný zákon, ku ktorému sa Slováci vo svojej žiadosti odvolali, ale minister sa nad zákonom usmeje a - nedovolí.

Ženský spolok Živena v Turčianskom Svätom Martine má podľa vládou schválených stanov právo zriaďovať školy pre dievčatá. Aké keď r. 1900 zažiadal o povolenie pre jednoročné gazdinské školy, Széllova vláda žiadosť odmietla. A predsa Széll nastúpil do úradu ministerského predsedu s heslom: zákon, právo, spravodlivosť.
V slovenských mestách sú aj meštianske školy, ktoré sa podľa maďarského vzoru nazývajú „polgárky". Sú to školy rýdzo maďarské, šovinistické a preto sú pre Slovákov postrachom, vlkom za humnami.

A tak pristupujeme ku školám obecným, dúfajúc aspoň tam uniknúť násiliu a nájsť prirodzenosť a humánnosť. Obecné školy sú podľa svojich zakladateľov a vydržiava telo v dvojaké: 1. štátne, 2. konfesijné.
Štátne školy teda vydržiava štát, má nad nimi dozor a aj učiteľov menuje minister. Sú nielen v mestách, ale aj po dedinách. Sú to školy maďarské duchom i jazykom. Veľká väčšina učiteľov vyučuje takzvaným direktívnym spôsobom, t. zn. začne hneď maďarčinou, nepoužívajúc ani slovo materinské. Deti sú slovenské a vyučovacia reč maďarská: taký je aj výsledok.

Vyskúšal som viac slovenských detí zo škôl maďarských a presvedčil som sa, že nevedeli násobilku, nepoznali svetové strany, ba nepoznali ani hodiny, ale hlavne: nemali žiadny názor.
Úbožiatka poľutovaniahodné! Zaujímavé je, že nevedeli ani po slovensky ani po maďarsky. Predložil som dievčaťu, ktoré skončilo meštiansku školu s výborným vysvedčením maďarský korešpondenčný lístok, aby ho preložila do slovenčiny: nedokázala to, poznala len niektoré slová, zmysel nepochopila. Od toho, že prvou úlohou školy je vychovávať, je maďarská škola ďaleko; ona je úplne pohltená maďarskou štátnou ideou, je teda v službách násilníckej, nemravnej politiky. Ak uvidíte zo školy vychádzať deti zdivočené a tupého vzhľadu, správne uhádnete, že vychádzajú z maďarskej štátnej školy.

Najchudobnejší kraj uhorský je severná časť Trenčian­skej stolice; odtiaľ pochádzajú drotári, známi po celej Európe. Zdalo by sa, že aspoň takýmto zvrchovane chudobným krajom vláda dopraje školy s materinským jazykom, aby si ľud osvojil minimum vzdelania a hmotne sa vzmohol, ale aj tu, po drotárskych dedinách, sú maďarské štátne školy s učiteľmi šovinistami, z ktorých napr. jeden nechcel so mnou, teda cestujúcim, prehovoriť slovenské slovo, aj keď bol rodený Slovák. Ľud sa plaholčí po svete, aby nezomrel od hladu a štát ho napcháva cudzou rečou a magyar állam eszme.

Obecné konfesijné školy sú buď katolícke alebo evanjelické; sú jediným útulkom národného vzdelania. Ale ak je farár madarón, sú aj tieto školy celkom podobné štátnym, *) lenže sa ešte cirkevne prifarbujú. Aj na tieto školy okrem cirkevných dozorcov dozerá štátny inšpektor, ktorý má za hlavnú úlohu bdieť nad tým, aby sa štátna reč horlivo učila a maďarčina je tu povinný predmet a vždy sa niektoré predmety, najmä zemepis a dejepis, aj na týchto „slovenských" školách učia v maďarskom jazyku. Sú to teda školy utrakvistické.

Povedal som, sú, ale vlastne treba povedať: boli. Teraz je ešte horšie. V júni r. 1902 vydal minister Vlašič (Vlassicz) nariadenie, v ktorom sa všetkým školám, aj konfesijným, prísne ukladá, aby s horlivosťou učili maďarčinu, a to 17 až 24 hodín týždenne, čo je takmer celý vyučovací čas. A tak je slovenčina takmer celkom vytlačená z posledného útulku v škole, totiž z konfesijných škôl.
A predsa ešte nie dosť.

R. 1904 predložil minister Berzeviczy návrh nového školského zákona, podľa ktorého má byť maďarčina vyučovacím jazykom všetkých obecných škôl, v ktorých je pätina detí maďarských. Túto pätinu možno ľahko zohnať: deti židov, obecného notára, lekárove deti, lesníkove, poštára, hoci aj učiteľove a i.
Veľké spory, ktoré potom mali Maďari s Viedňou, tento návrh vytlačili.

Zostáva nám obraz najžalostnejší.
Madarizátori vymýšľali a vymýšľali, až vymysleli, že je potrebné deti odrodiť, kým si osvoja jazyk materinský. R. 1891 bol vydaný zákon (či. XV), ktorý nariaďuje v každej obci založiť opatrovňu („óvoda"). Vyučovacou rečou je maďarčina a deti sú povinné chodiť do nich od troch do šiestich rokov. Štát nalieha, aby si obce „óvody" vydržiavali, ale sám má nad nimi dozor. Pestúnkami bývajú spravidla Maďarky, ktoré nepoznajú slovenského slova. Obce, obávajúc sa nového výdavku, t.j. 3-percentnej prirážky, sa zdráhajú „óvody" zakladať, ale vláda ich donucuje aj surovým žandárskym násilím, najmä v obciach, kde je uvedomelý národný kňaz, alebo kde doteraz nie je prenikavá maďarizačná inštitúcia.

Na konci pripájam niekoľko charakteristických obrázkov z poslednej doby.
Slúžneho Attilu Ujhelyiho v Turč. Sv. Martine cirkevná vrchnosť evanjelická udala, že nechce platiť cirkevné dane. Ako sa pomstiť? Dňa 27. januára 1907 sa s notárom a richtárom vrútil do evanjelickej školy v Turanoch. Vystrašených detí sa vypytoval, či poznajú pieseň Hej, Slováci? „Poznáme; keď boli voľby, ľudia ju spievali." Spupne a hrmotne vbehol do druhej triedy a po maďarsky sa učiteľky vypytoval, ako sa roz­práva s farárom. „Zdvorilo." „Myslím, či mu hovoríte ty alebo vy alebo oni?" „Keď hovoríme po slovensky, tak mu vykám." Zatiaľ doletel na faru chlapec. „Prišli páni!" Tieto slová
slovenský ľud vždy vydesia. Farár sa ponáhľa do školy. „Akým právom vstupujete do evanjelickej školy bez môjho dovolenia?" „Do toho vás nič nie jé." Všetci potom išli do tretej triedy. Tam vyčíňal podobne. Potom išiel do obecného domu, sem zvoľaľ učiteľský zbor a zase „vyšetroval". Inú vinu nenašiel, len že si vykajú. Účel bol: zastrašiť, týrať, prejaviť svoju moc.

Páni prišli, popili a zasa odišli.
2. júna 1907 rečnil na sneme slovenský poslanec Juriga. „Čakám skutky, sľubov už bolo dosť. Ak chce vláda podpo­rovať slovenský národ z jeho vlastných peňazí, nech nám aspoň dovolí slovenské gymnázium." Obrovský krik, jeden madarský poslanec zvolal: „Povraz vám treba, nie gymnázium."
V januári 1907 po prejave slovenského posľanca Bellu povedal minister vyučovania gróf Apponyi doslova: „Tým učiteľom, ktorí nechcú z mľádeže vychovávať dobrých Maďarov, odoberiem a znemožním vyučovanie. Voči každému štátnemu občanovi platí zásada, že v tejto ríši je Madar pánom." Snemovňa plesala od rozkoše.

Vrcholom maďarizácie škôl je zákon o úprave učiteľských platov z r. 1907, čo bolo dielom grófa Apponyiho, odchovanca jezuitov. Kde dá štát učiteľovi viac než 200 K podpory, vyhradzuje si právo učiteľa menovať (rozumej na cirkevných školách). Na školy dozerá školský výbor z ľudí znalých maďarčinu, okrem neho však aj školský inšpektor. Proti uči­teľovi sa zakročí disciplinárne, ak nenaučí deti po maďarsky čítať, písať a počítať, ďalej ak koná proti v škole či inde, doma či za hranicami. Zemepis a dejepis, počty a ústavovedu vo všetkých obecných školách na celom území Uhier učí bez výnimky a bez pardónu po maďarsky. Vo štvrtom školskom roku, teda v desiatom roku veku, musí každé dieťa svoje myšlienky slovom i písmom správne vyjadriť po maďarsky. Pri takýchto požiadavkách sa stáva absurdným dovolenie používať aj materinský jazyk v náukách prírodných a náboženských.

Zo Šarvašského gymnázia v apríli 1907 vylúčili 8 nádejných slovenských študentov pre „panslavizmus". Celý zástup maďarských spolužiakov sa vlámal do bytu slovenského študenta so sekerami, palicami a revolvermi a vymáhal slovenské knihy. Za lupičmi prišli dvaja profesori, prehľadali kufre a pobrali, čo bolo slovenské. Dvaja slovenskí študenti na mieste odprisahali, že viac slovenského nemajú.
Čoskoro nato vylúčili slovenského kvintána v Trnave; maďarský spolubývajúci naňho prezradil, že dostáva „panslávske" (rozumej slovenské) listy od spolužiaka z Prešporka.

_____________________________________________

Karel Kálal: Maďarizácia. Obraz slovenského utrpenia
kapitola Školy, str. 13 - 19
kniha sa nachádza na Prope v sekcii Knihy

Súvisiaci článok:
Zákon smotany

Diskusia: