10.01.2010
Pokusom o kriesenie mytológie T.G. Masaryka ako Osloboditeľa sa vlastne kriesi slovenská večná infantilita (detinský, nezrelý pocit), že potrebujeme mať mýtus o gigantovi ktorý cez čechoslovakizmus nám ponúkol náhradnú identitu. Čechoslovakizmus je nie len umelá doktrína, je to myšlienkový konštrukt, ako urobiť z dvoch ohrozených etnogenéz (českej etnogenézy a slovenskej etnogenézy) „československú genézu“, ale tak aby český element sa stal hegemonistický dominantný. Vrcholom každého etnického bytia je vlastná štátnosť a teda aj Slováci aj Česi, aj Maďari, aj Poliaci majú svoju štátnosť a majú sa starať aby v rámci týchto štátností
kultivovali s voju identitu, ale nie na úkor iných. Pochopiteľne v týchto
štátoch sú aj menšiny a majú právo na paralelnú koexistenciu so svojimi
väčšinami, ale nie tak aby vytunelovali štátnosť väčšiny a asimilovali ju.
Čechoslovakizmu a maďarónstvo sú asimilačné doktríny pomocou, ktorých si
ohrození Česi a ohrození Maďari pokúšajú riešiť svoju existenčnú úzkosť tým, že
vnútia im „náhradnú“ identitu. Slováci nemôžu byť „večnými darcami krvi“
Čechom resp. Maďarom. Je to doktrína, ktorá má sociologické pomenovanie – je to
tzv. etnický kanibalizmus. Preto všetci pohrobkovia a sirotkovia českého a
maďarského hegemonizmu sú jednoducho atavizmy. T. G. Masaryk nikdy nebol
priateľom slovenskej identity, už od čias “mladočechov“ pestoval ideu, aby v
českej kotline a v severokarpatskom oblúku sa zmenili Česi z menšiny (ktorou
vždy boli, keď sa sčítali počty ostatných menšín v tomto priestore t.j.
Slovákov, Nemcov, Maďarov, Poliakov a Rusínov).
Toto bol zmysel úsilia
Masaryka. Na začiatku tzv. zahraničného odboja (v rokoch 1914-1915) dokonca
odmietal Masaryk aj názov „nového následníckeho štátu“ – Česko-Slovenska,
pretože tvrdil, že ide o obnovu Českého štátu. Iba keď potreboval zbierku
amerických Slovákov na vytvorenie finančných zdrojov vojnového odboja a keď
potreboval sprostredkovaciu službu Štefánika v tzv. vyšších kruhoch francúzskej
spoločnosti súhlasil s názvom Česko-Slovensko a súhlasil s podpísaním
Clevelandskej zmluvy o federatívnom usporiadaní Česko-Slovenska. Ale už v r.
1917, keď skonsolidoval svoje dominačné postavenie v zahraničnom odboji, tak sa
cynický oboril na predstaviteľov amerických Slovákov ( citujem -): „Preboha,
veď dohovor v Clevelande vznikol pred troma rokmi, zatiaľ čo Slovensko a
Slováci sú vo svete neznámymi pojmami. Uvedomte si páni, že ste v situácii
nulových veličín! Dohoda v Clevelande je predbežným dohovorom a musí byť
nahradená inou“ (koniec citátu). Nuž aj tú „inú“ zmluvu – Pittsburgskú –
Masaryk podpísal a potom tvrdil že je falšovaná. Ani tú druhú, ktorá urobila zo
Slovenska len autonomistický „asymetrický“ prívesok „spoločného štátu“ teda
nedodržal.
A ten istý Masaryk povedal., že „národ ktorý je si vedomí svojej
identity musí mať vlastnú štátnosť“. Samozrejme Slovákov nepovažoval za národ
iba za vetvu. Je absolútne neprijateľné pestovať glorifikáciu Masaryka, ktorý
nás považoval za nulové veličiny. Nuž , teraz keď sú odtajnené historické
archívy, tak v prácach súčasných českých i zahraničných historikov vyliezlo na
svetlo histórie to, ako cynický postupoval Masaryk v svojej politickej práci.
Gašparíková, ktorá síce Slovenka, ale nekritický obdivujúca kúzlo Masarykovej
osobnosti, pedantne zapisovala všetky jeho výroky, vrátane cynických jeho
výrokov o jeho protivníkoch a o slovenských emancipačných snaženiach. Z nich
stratí každý súdny a altruistický uvažujúci človek ilúzie o Masarykovej
politickej praxi. Dotvrdzujú to aj zahraničné historické práce. Napríklad
francúzsky historik Alain Soubigou na základe odtajnených francúzskych archívov
napísal v roku 2002 francúzsku knihu o T. G. Masarykovi, kde otvorene písal aj
o jeho rozhodnutiach odstrániť jeho viacerých politických protivníkov, alebo
nepohodlných ľudí. Lidové noviny dňa 27. 2. 2002 uverejnili interview so
spomínaným francúzskym historikom Soubigouom a namietali, že takéto drastické
metódy Masarykovej praxe sú v rozpore s predstavami českej verejnosti o
humanizme Masaryka.
Soubigou odmietol machiavelský túto romantickú predstavu o
Masarykovi a povedal – doslova citujem: „Masaryk premýšľal politické násilie až
do krajnosti, až do fyzickej likvidácie protivníka. Popierať túto jeho
schopnosť znamená zbaviť ho toho., čo ho činí veľkým : Masaryk sa zapodieval
politikou, ako mysliteľ, ale tiež ako politik, ktorý nikdy nevylučuje žiadnu
možnosť, ktorou disponuje“ (koniec citátu). Chápem tento francúzsky postoj ako
hypertrofický postoj verejnej mienky, ktorá Napoleona uctieva uloženého v
honosnom komplexe Invalidovne v Paríži a napoleonské expanzné krvavé výčiny po
celej Európe vníma, ako výraz dynamiky francúzskej dominačnej vôle. Je to
jednoducho uzurpačný syndróm. Nuž aj keď uznávame spoluzásluhy Masaryka, na
vtedajších podobách uskutočňovania memoranda amerického prezidenta W. Wilsona o
„práve národov na sebaurčenie“, predsa osobnosť Masaryka nesie so sebou
hypotéku českého hegemoniálneho šovinizmu a preto slovenská spoločnosť sa od
zvierajúcich kazajok čechoslovakizmu musí oslobodiť. Nie sme ani nechceme byť
večnými „darcami krvi“ a nie sme a ani nechceme byť štátnymi bezdomovci.
Neemancipovali sme sa do suverénnej Slovenskej republiky preto, že sme
„čechofobni“ , alebo „maďarofóbni“. Naopak máme úprimný záujem o dobré
susedstvo. Sme naozaj spokojní s tým, že sme štátnymi partnermi aj Čechov a
Maďarov. Myšlienka čechoslovakizmu je jednoducho prekonaná a naozaj
neprijateľná. Máme usilovať o dobré susedské vzťahy so všetkými štátmi a ako
malé útvary máme aj v EÚ usilovať o strategickú súčinnosť malých v
sebazáchovnom úsilí voči vytesňovaniu veľkými. Aj český štát, aj slovenský a
maďarský je ohrozený nižšou reprodukčnou vitalitou.
Takmer všetky štáty Európy
(okrem Albánska) majú nižší reprodukčný koeficient ako 1,9 % a mali by mať 2,1
%. Sú teda štádiu nebezpečia zániku, ale nemôžeme to riešiť tým, že asimulujeme
susedov, ale tým, že jednak sa vzájomne podporujeme, ale výhradne na princípe
recipročného altruizmu (pomáham tebe ak ty pomáhaš mne a ak poskytuješ mne také
isté výhody ako ja tebe). Nesmiem zabúdať na výrok významného britského
mysliteľa a politika 19. storočia Roberta Burkea , ktorý definoval každú
autentickú a teda seba si uvedomujúcu spoločnosť ako večnú zmluvu predkov,
súčasníkov a budúcich potomkov. Nuž aj Slovenská spoločnosť je večná zmluva
slovenských predkov, našich súčasníkov a našich budúcich potomkov.
Nemôžeme
poprieť svoju minulosť a sme povinní voči predkom odovzdávať štafetu svojej
identity naším budúcim potomkom. Nemôžeme v poddanskom syndróme zaprieť svojich
predkov. Naša autenticita a identita to nie je výmysel dominačných doktrinárov.
To je úplne verifikovateľný fakt a to vo zmysle tzv. genetickej kontinuity.
Všetky spoločnosti v rámci výskumu kontinua zisťujú cez analýzu DNA aký stav
kontinua je medzi súčasnými populáciami a predkami v danom priestore. Pre nás
je to mimoriadne povzbudivé zistenie. Je to liek na všetky poddanské syndrómy,
na všetky čechoslovakistické a veľkouhorské mystifikácie.
Genetik V. Ferák
zistil, že v dnešných slovenských generáciách je do 85 % genetického substrátu
predkov, ktorí nepretržito (kontinuálne) žili v tomto stredoeurópskom priestore
(v karpatskom oblúku a pridunajských mokraďových nivách) už od mladšieho
paleolitu - teda od 20 tisíc až 50 tisíc rokov. Sme do 85 % identickí s
populáciami „kromaňoncov“. Iba 10 % z nášho genetického substrátu migrovalo k
nám počas neolitickej revolúcie (pred 8 až 10 tisícmi rokov). A iba 5 %
genetického substrátu slovenských populácií majú pôvod z migračných prínosov v
obdobiach ranného a zrelého stredoveku. Slovenské populácie teda sú autentické
so svojou vysokou genetickou kontinuitou a teda aj identitou.
Nemáme dôvod, aby
sme infantílne napodobňovali pohrobkov a sirotkov čechoslovakizmu, alebo
veľkoungarizmu a vzdávali sa svojej identity. Sme autentický konštitučný
element európskeho a stredoeurópskeho pôvodu a nemáme dôvod vymieňať svoju
identitu za mystifikačné konštrukty bývalých hegemónov. Podľa českých údajov
pri výskume genetického kontinua zistili, že v súčasných českých populáciách je
do 10 % staročeských génov, do polovice slovanských génov a zvyšok tvoria
keltské, germánske a románske participácie. Podľa maďarských údajov sa v
súčasných maďarských populáciach nachádza 5 % podiel staromaďarských
mitochondriálnych génov, okolo polovice slovanských génov a zvyšok tvoria
stredoveké migračné vplyvy (germánske, dácke, románske a pod.).
Jednoducho je
fakt, že Česko-Slovensko bolo emancipačným štádiom pri vymanení slovenskej
spoločnosti z veľkouhorského asimilačného zovretia. V tomto smere uznávame že
prvá ČSR bola nie len spomaľovačom slovenskej emancipácie, ale aj inkubátorom
dozrievania slovenskej spoločnosti. Čechoslovakizmus je však falošná identita,
lebo vystupuje ako asimilačná doktrína Slovákov. Nemáme práva ani k naším
predkom, ani k naším súčasníkom a k naším potomkom tunelovať vlastnú identitu.
Masaryk svoju ideu „čechoslovakizmu“ presadzoval nie ako formu humanizmu, ale
ako uzurpačný syndróm Čechov. Je nesporné, že máme mnohovrstvenú svoju
identitu, ale všetky menšiny i väčšiny musia zobrať na vedomie, že nesieme
zaprieť svoju skoro 85 %-nú väčšinovú identitu. Predsa ani Česi ani Maďari
neboli tu pred nami. Všetci musíme strážiť aj vlastné aj cudzie egoizmy.
Pohrobkovia a sirotkovia susedskej dominácie nemôžu jednoducho robiť zo
slovenskej spoločnosti večných darcov krvi pre susedov. To je jednoducho choré.
Aj Česi, aj Maďari, aj Poliaci musia sa starať o sebazáchovu avšak nie etnickým
kanibalizmom. Napokon ani európsky univerzalizmus nie je zaistený, lebo strata
etnického kontinua hrozí všetkým európskym spoločnostiam. Musíme začať budovať
paralelnú koexistenciu , ale nie nadužívaním.
Aj bruselocentrizmus, aj
mystifikácia Lisabonskej zmluvy nie je riešením. Európsky univerzalizmus sa
odvodzuje zo zvrchovaných etnogenéz zaisťovaných národnými štátmi ako tvorcami
Únie. EÚ musí byť založená na princípe subsidiarity, teda nemôže byť
zrvrchovanosť národných štátov odvodzovaná od Únie, ale naopak. Veď vieme z
evolučných vied, že biogenéza je iba vtedy životaschopná ak je založená nie na
štandardizácii, ale na diverzite (rozmanitosti) druhov. Tak isto aj
antropogenéza je iba vtedy vitálna ak je založená na etnodiverzite.
Preto
žiadna štandardizácia (ani európska, ani čechoslovakistická, ani veľkouhorská)
nie je vitálna ale naopak je deformačná. Dá sa na kybernetickom modele dokázať,
že ak štandardizáciou sa stláča varieta rozmanitosti, tak klesá životnosť
univerzality. Je dokonca arogantné, ak predstavitelia EÚ navrhujú odvolať
českého prezidenta, ak nepodpíše Lisabonskú zmluvu. Práve takáto arogancia a
nútenie Írska aby tak dlho opakovalo referendum, kým občania neuznajú
superioritu Lisabonskej zmluvy je ukážkou patogenézy súčasných vývojových
tendencií v Európe a vo svete. Je v tom čertovo kopýtko hegemonializmu a aj
Česi, aj Slováci, aj Maďari, aj Poliaci a vôbec všetky európske štáty by mali
vystúpiť proti štandardizačnej a centralistickej tendencii v Európe i vo svete.
Najnovší vývoj ukazuje ako treba strážiť svoju identitu a nedovoliť ju
tunelovať nikomu.
Európska únia môže byť výrazom vyššej paralelnej súčinnosti,
ale len vtedy ak tuto paralelitu nezmenšuje. Tak isto čechoslovakizmus a jeden
z jeho tvorcov – Masaryk chcel cez ideu ochrannej súčinnosti Čechov a Slovákov
dosiahnuť hegemóniu silnejších nad slabšími. V tomto slova zmysle je Masaryk
pre slovenskú spoločnosť mystifikátor. Jeho politická prax sa hlboko líšila od
humanistickej idei. Vtáka posudzujeme po perí a človeka po skutkoch. Preto
treba vždy ostražito sledovať snahy pohrobkovských idei pestovať nostalgiu za minulými autoritami.
-čp-
|
