Ach, z hrdla zaznieva vzdych. keď vetrík sladkú vôňu lúčnych kvetín privanie k vám. Oči sa nabažia jasných farieb dosýtosti, keď pohľadom sa kĺžu po mladej zeleni. Ušiam zaznie melódia tónov lahodných, keď vtáčí spev o jari začujú. Sila prírody, znásobená energiou zrodu prýšti z každého klíčka, z každého púčka. Tá energia núka sa i nám. V lone kvetúcej pírody nasýti sa i naša duša pokrmom šťastia a radosti.

Predlžujúce sa dni, teplo, slnko, silnejúci jas, ťajhajú nás z mesta von, nazrieť do tajov odľahlejších kútov. V tichu samoty do trávy si hlavu skloniť, na oblohe popočítať baránky, či na lúke púpavienkam zlaté hlávky. Vždy, keď príde ťažká chvíľa, myšlienky sa pletú, stačí si len oči prižmúriť a myseľ prenesia nás na miesta krás romantických zákutí.

Nad Revúckou dolinou vypína sa Čierny kameň. Jar rozkotúľala na lúke pod ním tisíce drobných slniečok zlatohlava európskeho. Skalný obor z výšky pozerá na tú nádheru a po dáždi májovom posiela vzácnej kvetene vápencovú vlahu.

Len predstaviť si môže dnešný človek, ako kedysi v pote slanom z lopoty večer vracal sa hospodár a na pavlači deťúrence radostne ho vítali, pokiaľ v drevenici jedlo hotovila statná gazdiná. Potom za stôl posadali vospolok, z chleba krajec odrezali, ďakovali pánu Bohu za ten vzácny dar. Tie predstavy si lepšie možno oživiť, keď sa prejdeme po múzeu dediny trebárs v Jahodníckych hájoch.

Ako kvety, tráva smädné neboli, ovlaží ich ranná rosa dážďom Medard. Zeleň razom prerastú fialové, biele veže. Aby ani včely, čmeliaky či motýle neprišli o radosť z leta, opije ich medovinou svojich kalíškov vlčí bôb. Na krídlach tú dobrú správu po doline roznesú, aby hostí bolo viac, aby zrno peľové dostalo sa tam, kam treba. Aby o rok, keď ich deti z kukiel vyrastú, mali hody ešte bohatšie.

Kto dnes už vie, že pred storočím pod mohutnou skalnou stenou, čo múry pripomína, rozložené mali skromné jurgy jednoduchí pastieri. Chutnej trávy bolo málo pre ich stáda, preto po rebríkoch za pomoci silných lán ťahali ovečky na vrcholné plató Muráňa, aby ochutnali sladkosť jeho trávy. Dnes poľana pod Muráňom už len spomína na bľačiace ovečky, ktoré zo strmín márne cestu dole hľadali...