Aké príjemné nechať si bosé nohy zeleným zamatom trávy pohládzať. Aké príjemné, keď slnko kĺže teplými lúčmi po obnaženej pokožke. Ešte príjemnejšie bolo by uhánať po rozkvitnutých lúkach na chrbte buného tátoša, vetríku dovoliť aby sa pohrával s našimi vlasmi. A keby tak dalo sa do výšnin nebeských zaletieť voľne ako vták a vzdorovať tam zákonom zemskej príťažlivosti...

Keď z blankytovej oblohy mraky odplávajú a slnko zaleskne sa na zrkadle jazera, keď lupene vlčieho maku stmavnú v rumenci, jún si s júlom ruky podá - to je čas pre napĺňanie detských túžob o voľnosti, o lete, o prázdninách...

Opradený povesťami, stojí v krásnom kraji Spiša mocný hrad. Stredovek ho osnoval, jeho hrubé múry vzrástli s travertínom, čo ho pevne drží už dlhé stáročia. Dávno zbrane jeho hradbami dorinčali, nečuje už ani divý dupot konských kopýt či povely vojenského kapitána. Zo spánku ho dnes rušia len zvedavci, čo si prišli uctiť dielo stredovekých staviteľov a nadchýnať sa atmosféry zašlých dávnych čiac Spišského hradu.

V lesnej tôni ukrytý Šútovský vodpád veselú pesničku spieva, z výšky padajúc v milióny kvapiek rozbíja sa o kamene, čo mu v ceste stoja. Ponáhľa sa dolu stráňou, preskakujúc prekážky, nesie vlahu pre korene statným bukom, aby lístky mali dlho zelené.

Ešte je tenky, nevysoký stromček uprostred maľovaných múrov. Pomaly vyrastá, mohutnie ako ideály tých, čo ich spája vzájomná história. Krásou, vznešenosťou rôznorodých stavieb vyjadrili ľudia svoje túžby o priateľstve, o mieri, o jednote ľudských myšlienok a činov.

Z výšin skalnej Sokolice zdá sa byť Dunajec úzkou stužkou, stromy machovýmu chumáčmi, drevené plte a plavidlá vodákov orechovými škrupinkmai. Magický svet pltníkov, čo drevo zákrutami splavovali, dnes vystriedali plte obsadené návštevníkmi Pienin, ktorí unášaní vodami hadovitého koryta obdivujú zdola majestátne steny prielomu Dunajca.